Ježiš Kristus povedal:

"...Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta."
(Mt 28, 20)
MOCNÝ PROSTRIEDOK K OSLEPENIU SATANA


(Modlitba nadiktovaná Ježišom maďarskej vizionárke Plameňa lásky)


Ó môj Ježišu,
spoj naše kroky so svojimi,
aby sme šli dopredu spoločne,
vlož naše ruky do svojich,
aby si nás zhromaždil,
daj našim srdciam biť v harmónii s Tvojim,
daj našim dušiam splynúť s Tvojou,
aby sme cítili ako Ty,
zjednoť myšlienky nášho ducha so svojimi,
daj, aby naše uši načúvali v tichu s Tebou,
vlož naše oči do svojich, aby s nimi splynuli,
a daj, nech naše pery zjednotené s Tebou
prosia o milosrdenstvo Večného Otca.

Amen.
 

Boh ťa žehnaj...

 

Obraz BOZIE MILOSRDENSTVO

Koncom novembra 1932 vo Walendowe na konci duchovných cvičení po obnovení sľubov a svätom prijímaní sa Ježiš ukázal Faustíne a milo sa k nej obrátil so žiadosťou, aby sa zadívala na jeho milosrdné Srdce. Poslúchla jeho želanie, uprela svoj zrak na Ježišovo srdce a uvidela, že z neho vyšli dva lúče, ktoré " sú na tom obraze ".Vtedy podľa svedectva v denníčku pochopila, aké veľké je Božie milosrdenstvo. Začiatkom roku 1934, keď sa už začalo pracovať na maľbe, sa svätica obrátila na Ježiša s otázkou, či nápis na obraze môže znieť " Kristus, Kráľ milosrdenstva " . Spasiteľ vtedy potvrdil, že je Kráľom milosrdenstva, potom vyjadril želanie, aby bol obraz Božieho milosrdenstva verejne vystavený v prvú nedeľu po Veľkej noci. V istom zjavení Ježiš spresnil aj úlohu obrazu v úcte k Božiemu milosrdenstvu : má byť " nástrojom " na čerpanie milostí z prameňov milosrdenstva.
Kým prebiehali práce na obraze, o. Sopočko prikázal sestre Faustíne, aby objasnila význam lúčov, ktoré sú zvečnené na portréte Božieho milosrdenstva. Pri modlitbe počula Ježišove slová, že tie dva lúče označujú krv a vodu, ktoré vytryskli z jeho boku, keď ho prebodli kopijou na kríži. „ Tie dva lúče znamenajú krv a vodu – svetlý lúč znamená vodu, ktorá ospravedlňuje duše, červený lúč znamená krv, ktorá je životom duše ... “
Pravdepodobne tiež v novembri 1934 sa uskutočnilo zjavenie, ktoré po prvý raz spojilo túto úctu k Božiemu milosrdenstvu s eucharistickým kultom. Počas sv. omše pri vystavovaní Oltárnej sviatosti sv. Faustína uvidela dva lúče – červený a svetlý ako na obraze Božieho milosrdenstva – vychádzajúce z najsvätejšej Oltárnej sviatosti. Odrážali sa na sestrách a chovaniciach, ale v rozličnej miere.
Podobný obsah malo videnie opísané pod dátumom 20.decembra 1934. Keď Faustína večer vošla do svojej cely, videla Pána Ježiša vystaveného v najsvätejšej Oltárnej sviatosti, pred ktorou adoroval o. Sopočko, veľký počet duchovných a zástup ľudí. Z oltárnej sviatosti vyšli dva lúče „ ktoré sú na obraze “ . Potom, ako zapísala svätica, „ prešli do rúk môjho spovedníka a neskôr do rúk duchovných. Z ich rúk prešli na ľudí a vrátili sa do hostie “.

28. apríla 1935 ma Druhú veľkonočnú nedeľu, keď kňaz zdvihol najsätejšiu Oltárnu sviatosť, aby ňou požehnal účastníkov liturgie, Faustína uvidela Krista v takej podobe ako na obraze. Sám Ježiš udelil zhromaždeným požehnanie a lúče milosrdenstva sa rozšírili na celý svet. Sestra mala nezvyčajné videnie, ktoré opísala takto : " Uzrela som nepredstaviteľné svetlo v tvare krištáľového príbytku, utkaného zo svetlých vĺn, neprístupného nijakému stvoreniu ani duchovi. Do toho svetla viedlo troje dverí - a v tej chvíli vošiel Ježiš v takej podobe ako na obraze do toho svetla - do druhých dverí, do vnútra jednoty. Je to trojičná jednota, ktorá je nepochopiteľná nekonečnosť.
20. júna 1935 na sviatosť Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi obraz Božieho milosrdenstva umiestnili na jeden zo štyroch oltárov. Počas procesie, keď položili najsvätejšiu Oltárnu sviatosť na oltár, lúče z obrazu prešli cez svätú hostiu a rozišli sa na celý svet. Faustína vtedy začula slová, že cez ňu ako cez túto hostiu prejdú lúče milosrdenstva na svet.
V omamnom videní povýšenia na oltári z utorka vo Veľkom týždni 23.marca 1937 - bol to deň, ako zapísala svätica, v ktorom jej Boh udelil veľa milostí, ktoré sa týkali obrazu Božieho milosrdenstva, Faustína uzrela najsvätejšiu Oltárnu sviatosť vystavenú na hlavnom oltári rehoľnej kaplnky, z ktorej po chvíli vyšli dva lúče a potom sa rozšírili na celý svet. A zrazu na oltári stál Ježiš v podobe, ako bol namaľovaný na obraze. Pozrel s veľkou láskavosťou a radosťou na pápeža, duchovenstvo i na všetok verný ľud.
Onedlho Faustína počula Spasiteľove slová, ktoré ju vyzývali, aby odriekala korunku na úmysel spásy istého hriešnika. Keď sa začala modliť, videla, ako veľké množstvo satanov čakalo na túto dušu a jeho anjel strážca bol bezmocný. Keď sa však modlila korunku, uzrela Ježiša v takej podobe ako na obraze. Zo spasiteľovho Srdca vyšli lúče milosrdenstva, ktoré obklopili umierajúceho, ktorý poslednýkrát vydýchol pokojne a " temné mocnosti vydesené utiekli ".

Funkcia

Obraz spĺňa v úcte k Božiemu milosrdenstvu dvojakú úlohu. Prvá z nich bola definovaná v zjavení z prvej polovice roku 1934. V ňom sám Ježiš nazval obraz nástrojom, pomocou ktorého môžu ľudia čerpať z prameňou milosrdenstva. Obraz je zároveň, ako to bolo vyjadrené v zjavení z decembra 1935, prostriedkom, ktorým sám Ježiš udeľuje milosti.
Druhú úlohu obrazu ukázal Kristus v zjavení z 24.októbra 1936, v ktorom definoval obraz ako znamenie pripomínajúce ľuďom požiadavku dôvery a konanie skutkov milosrdenstva. Tak obraz Božieho milosrdenstva tvorí vizuálny obsah a predstavuje celú úctu k Božiemu milosrdenstvu. Prax činného milosrdenstva sa môže realizovať trojakým spôsobom, ako pri inej príležitosti definoval Spasiteľ. Sú to čin, slovo, a modlitba.
Ježišove slová o obraze, ktorý má pripomínať požiadavky jeho milosrdenstva, lebo aj najsilnejšia viera bez skutkov je mŕtva, poukazujú na slová z Listu sv. Jakuba : " .... čo osoží, keď niekto hovorí, že má vieru, ale nemá skutky ? "

Dejiny obrazu Božieho milosrdenstva

Ťažké začiatky

Zjavením 22. februára 1931 v Plocku sa začalo uctievanie Božieho milosrdenstva. Vtedy Ježiš poveril Faustínu namaľovať obraz, ktorý sa mal uctievať na celom svete a mal byť totožný s detailmi videnia. Nebola to ľahká úloha. Ježiš jej dal vedieť, že chce, aby obraz, o ktorom vravel, bol namaľovaný štetcom a posvätený na Druhú veľkonočnú nedeľu, čiže v zamýšľaný sviatok Božieho milosrdenstva.
Keď svätica nevedela, čo ďalej robiť, vybrala sa k predstavenej Róze Klobukowskej. Keď k nej pristupovala, tíško povedala : „ Pán Ježiš mi prikázal vidieť ho v predstavených “, potom rozprávala o zjavení a žiadosti Pána Ježiša namaľovať obraz s nápisom „ Ježišu, dôverujem v Teba !“ Sestra Róza nebrala tieto slová vážne, ale predsa len jej dala štetec, plátno a povedala : „ Dobre, sestra, maľuj !“ a na potvrdenie nadprirodzenosti zjavenia žiadala nejaký znak.
Sestra Faustína sa pokúšala naskicovať obraz, ale bez väčšieho úspechu. Deti z okolia vtedy postávali naproti oknám sestier a videli, ako z jedného z nich vychádzajú lúče. Bolo to okno sestry Faustíny. Ostatné rehoľníčky situácia znepokojila, vybrali sa teda za predstavenou a prosili, aby zasiahla.
Keď išla v novembri 1932 na tretiu probáciu do Varšavy, predniesla matke generálnej predstavenej ( teraz osobne ) žiadosť Pána Ježiša. Predstavená však aj teraz prijala Faustínine slová skepticky.
V ustavičných útrapách, nenachádzajúc pochopenie ani u predstavených, ani u spovedníkov, zmietaná neistotou, že to všetko je mam a výmysel, a z druhej strany ustavične vnútorne poháňaná, nevedela Faustína, čo si ďalej počať. Vnútorne rozorvaná začula vo Veľkom pôste roku 1933 z úst Spasiteľa dramatické slová napomenutia. Chcela síce poslúchnuť Božiu vôľu, ale mučená ťažkosťami sa rozhodla, že pri spovedi pred večnými sľubmi poprosí spovedníka o uvoľnenie z povinnosti maľovať obraz. Spovedník, ktorým bol o. Józef Andrasz SJ, ju nielenže nezbavil zverenej úlohy, ale jej aj zakázal odkloniť sa od vnútorných vnuknutí.

Vykonanie úlohy

Po večerných sľuboch poslali sväticu do vilnianskeho kláštora, kde mala plniť funkciu záhradníčky. Práve vo Vilne, v meste Matky Božieho milosrdenstva – Matky Božej Ostrobramskej, sa mala konečne splniť žiadosť Pána Ježiša – namaľovanie obrazu Božieho milosrdenstva. V tomto neobyčajnom meste stretla Faustína kňaza, ktorý sa stal jej duchovným vodcom a spolu s ňou hlásateľom posolstva Božieho milosrdenstva. Týmto jasnozrivým človekom bol o. Michal Sopočko, profesor pastorálnej teológie a zároveň pravidelný spovedník v Kláštore Matky Božieho milosrdenstva vo Vilne. Dva razy mala predtým svätá Faustína videnie kňaza, ktorého jej Boh dá na pomoc ; s istotou ho spoznala v o. Sopočkovi.
Jemu prezradila kategorickú žiadosť Pána Ježiša, aby namaľovala obraz Božieho milosrdenstva. O. Sopočko nebol spočiatku celkom presvedčený o hodnovernosti zjavenia, preto poslal sv. Faustínu na psychiatrické vyšetrenie, ktoré vykonala Dr. Helena Maciejewska. O. Sopočko napokon ustúpil ustavičnému naliehaniu. Hoci, ako sám priznal, skôr zo zvedavosti, ako z presvedčenia o nadprirodzenosti zjavenia sa ujal veci namaľovania obrazu Milosrdného Krista. O. Sopočko sa obrátil s objednávkou na Eugieniusza Kazimirowského, pomerne priemerného maliara, špecialistu najmä na portréty a náboženské maľby.
2. januára 1934 sa sestra Faustína po prvý raz vybrala do ateliéru A. Kazimirowského a odvtedy pravidelne raz a niekedy aj dva razy do týždňa usmerňovala umelcov štetec. Sestra Faustína nebola s postupom prác spokojná, podoba Krista sa jej nezdala taká pekná ako vo videní. Raz po návrate domov sa vybrala do kaplnky a veľmi plakala. Vtedy povedala Pánu Ježišovi : „ Kto ťa namaľuje takého pekného, aký si ?“ V tom počula slová : „ Veľkosť tohto obrazu nespočíva v kráse farby ani štetca, ale v mojej milosti “.
V júli 1934 bol obraz konečne hotový. O. Sopočko dal z vlastných peňazí hororár E. Kazimirowskému a obraz si vzal do bytu. Obraz Božieho milosrdenstva bol formálne majetkom o. Sopočka a spočiatku ho mal vo svojom byte. Na jeseň roku 1934 ho zavesili v klauzúre v tmavej chodbe kláštora bernardínok pri Kostole sv. Michala, ktorého bol o. Sopočko správcom.

V ostrej Brame

Sestra Faustína naliehala, aby bol obraz Božieho milosrdenstva vystavený na verejnosti. Obrátila sa preto s týmto odkazom Pána Ježiša na o. Sopočka, aby obraz umiestnil počas osobitného trídua na počesť osláv 1900. výročia vykúpenia v Ostrej Brame. Tento zámer sa ukázal absolútne neuskutočniteľný. Ostrá Brama totiž bola významnou posvätnou pamiatkou Vilna a umiestnenie iného obrazu v nej bolo prinajmenšom nevhodné. Nakoniec sa to podarilo. Čas trídua pripadol na piatok, sobotu a nedeľu hneď po Veľkej noci. Takýmto obdivuhodným spôsobom sa malo splniť vrúcne želanie Pána Ježiša, aby obraz Božieho milosrdenstva bol uctievaný na Druhú Veľkonočnú nedeľu.

Vývoj kultu

20. júna 1935 znovu vystavili obraz na verejnú úctu. Stalo sa to na slávnosť Božieho tela, keď plátno s obrazom Milosrdného Krista postavili na jeden zo štyroch oltárov. O. Sopočko spomínal, že obraz niekoľko ráz použili pri oslavách Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi vo vilnianskej farnosti. V decembri 1935 Pán Ježiš ešte raz prikázal sestre Faustíne, aby obraz vystavili na verejnú úctu a aby nebol za bránami kláštornej klauzúry. Sestra Faustína sa toho nedočkala, bola preložená do Walendowa pri Varšave.
Onedlho Faustínu preložili do Krakova. Tam ju čakala radostná správa z Vilna. O. Sopočko jej v liste z 15. mája 1936 oznámil, že začal publikovať články o Božom milosrdenstve a že na Druhú veľkonočnú nedeľu 1936 umiestnil obraz Božieho milosrdenstva v Kostole sv. Michala.
10. júna 1936 o. Sopočko oznámil sestre Faustíne, že jeho kniha s názvom Božie milosrdenstvo a reprodukciu obrazu Najmilosrdnejšieho Spasiteľa na obálke už vyšla. Autor rozposlal po 150 exemplárov tejto knižky.
 
Prohlášení o Cookies |
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one